Hľadám šťastie, prípadne kolovrátok! Značka: Vymením za čokoľvek.

Idem totiž do sveta hľadať svoje šťastie. Môj veľký sentimentálny cieľ je...zbaviť sa túžob, ktoré ma sužujú! Asi to bude ťažké. Ernest Hemingway nezahnal svoje depresie ani keď získal Nobelovu cenu za literatúru, Pulitzera a štós peňazí previazaný medzinárodným uznaním. Vraj ho vyliečili až elektrošoky, ktoré pod logom medicíny vtedy Američania vydávali za premyslenú terapiu. Tak ja neviem:) Moje túžby sú kriminálne - láska, ktorá nebolí a nezanecháva vo vás hlboké stopy, bolesť, ktorá postupne ustáva a potom by som ešte chcela vlastniť tú dopravnú značku s nápisom STOP, ktorú vytiahnem vždy, keď sa bude cez litosférickú platňu mojej vlastnej zemegule predierať ďalší nesplniteľný sen. 

Vlastne...Zabudla som, čo tie písmenka v slove šťastie znamenajú. Aj na to ako chutia. A zamilovala som sa do človeka, ktorý si z času na čas myslí, že je to jeho vina. Takže tieto vety sú zároveň prosbou o odpustenie za prečin, ktorý denne pácham na sebe. Na nás. 

Kedysi som svoje túžby po prchavom, neviditeľnom majetku dokázala uspokojiť priesvitnou fatamorgánou, ktorá sa na šťastie podobala. Nachádzala som ju každý deň. Tuším sa tomu vraví pozemské statky, chvíľkové rozkoše, fatalizmus a lenivosť ducha. A potom mi niekto daroval city, ktoré mali na môj život efekt podobný mlynčeku na kávu. Dodnes v ňom mám zaseknutý rukáv! 

Už ako dieťa som vedela, že čarovné paličky o kúzlach nič nevedia, zázračný dedko neexistuje (okrem môjho), na metle sa nedá lietať a zlatá ryba (skôr oranžová) netuší ako sa plnia priania o slnečných okuliaroch Dior či lodičkách Miu Miu. Ja som snívala o kolovrátku. Rozprávkovom. Keď cez slzy privriem oči, ten sen mám medzi mihalnicami aj dnes. Mám tisíce otázok. Otočím kľučkou na kolovrátku a on mi odpovie...
Prečo mám občas pocit, že chcem toho toľko povedať, no chýba mi prvý riadok?, Ako je možné, že sa uprostred ľudstva cítim opustená?, Prečo sa každé ráno budím v tom istom živote? Ako to, že nevoláme požiarnych inšpektorov aj vo chvíli, keď nám hrozí kremácia vlastného úsmevu?, A kedy sa človek dostane do veku, keď pochopí, že všetci, čo sa okolo neho hrali na samostatných alfasamcov alebo citových flegmatikov majú koho v noci držať za ruku, kým on je uväznený v samote a presvedčení, že to tak má byť!? 

A tak som sa rozhodla vyskúšať iný príbeh. Napíšem si ho sama. A ten súčasný budem s ohľadom na abstinenčné príznaky opúšťať po špičkách. Orienovať sa chcem podľa dymových signálov a posledným útočiskom je moje telo. Zabudnem na vlastné demagogické myšlienky, naučím sa (pre istotu) úder "dim mak", zaobstarám si celý krík egrešov a uverím, že krása nie je všetko vždy, keď si prečítam Onassisov príbeh. Ostatne, svoje o tom, že aj dramatickejšie osudy existujú by mi vyrozprával aj rod Von Erichovcov, ktorý by sa nad krivdami, ktoré tu oplakávam asi zasmial. 

Takže ešte prichytím toho, kto mi šliape v bagandžiach po duši, vytvorím si hriadky medzi prstami a zasadím do nich slnečnice, viac neuverím slovám, ale dotykom a keď sa raz s anjelom stretneme tvárou v tvár, zahodím do koša všetky tieto príhovory, ktoré som krvopotne pripravila a iba mu ticho pošepkám: ďakujem.