Ivana Nitranská
Rok s hviezdami. Alebo PREČO PADALI PERZEIDY?
Dnes v noci padali perzeidy a ja som presvedčená, že to ten, kto mi najviac chýba oslavuje tvoje prvé narodeniny po svojom.
Niekedy sa budím zamilovaná. Do života. Aj vtedy mám napriek neutíchajcemu pesimizmu pocit, že ma nezlomí nič. Kamarátka mi povedala, že jedinou chybou pesimistov a optimistov je, že sa boja pravdy. Ja som ešte taký ten človek, ktorého postavíte pred dve zlá a on si, pre istotu, vyberie obe. Moja mama to nazýva masochizmom. Ja to volám MOJE JA. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Dnes v noci padali perzeidy a ja som presvedčená, že to ten, kto mi najviac chýba oslavuje tvoje prvé narodeniny po svojom.
Prajem ti krásne nebo. Stále ťa hľadám. Kde si? Oddnes tu som, no ty už nie si. Akumulátor, čokoláda, môj osobný stand up komik, žiarivá paleta akvarelových farieb, termodynamická teplota a zhmotnenie nekonečnej lásky k životu.
Keď sa jej návšteva opýta kde spinkáva v noci, zloží si opatrne hlavičku v obývačke na zem (a ja som presvedčená, že to robí naschvál, pretože každý sa na mňa prísne a spýtavo zahľadí zatiaľ čo ona sa šibalsky usmieva).
Netuším o čom je Art of Happiness od Dalajlámu, no som si istá, že medzi riadkami opisuje náš príbeh.
Na to, aby som zistila, že bytosť prezývaná princ na bielom koni je rozprávková som potrebovala takmer 30 rokov. Takmer ma to stálo jedno traumatické poranenie mozgu a mnoho úlomkov vlastnej duše. Napokon som našla žíhaného bieleho koňa:-). Princ nikde
Všetky entity, ktoré opisujú aké je to byť MAMOU V MOJOM SVETE sú formálne správne. Akurát z nich súčtom s mojim emocionálnym kvocientom vznikajú logické spory. Riešim ich denne. Niekedy pri tom vyzerám nepríčetne:-). A už kašlem na to, čo si o tom kto myslí.
Môj muž nemá na svete rád iba málo vecí - bryndzové halušky, narážanie vzťahových ľadov, nedostatok úcty a verejné ódy na lásku. A keďže miluje kokos, jablkové pité, film a tú obrovskú fazuľu, ktorú dáva do každého jedla (fakt do každého!), použijem tieto jeho radosti vo svojich riadkoch o manželstve minimálne raz. Aby mu chutili. Tieto riadky totiž v mojej mysli patria prvému roku nášho neobyčajného manželstva.
Jeden rok blúdim vlastnou mimorealitou zvanou materstvo. Rovnako dlho rozmýšľam nad tým ako sa môj vzťah s tebou dá zadefinovať. Si kúsok neba na zemi. A môj sentiment dostal nové meno. Nela.
Od chvíle, keď som svojej poslednej a najväčšej múze venovala blogový výlev duše s názvom "Stala som sa mamou" ubehlo pol roka. Dôvod, prečo som si dĺžku toho času nestihla uvedomiť je asi rovnaký ako ten, prečo mi moja mama (tá najlepšia na svete) dodnes nestihla povedať mnoho vecí. A hoci moje dieťa v nasledujúcich slovách svoj život ešte nenájde, raz sa jej snáď hodia. Pre teba a pre moju dušu...Ak pre nič iné, potom preto aby si viac nemuseli povedať - toto by som urobila inak:-)
Žijem vo vlastnej mydlovej bubline, ktorá mi už niekoľko mesiacov dáva krídla a učí ma žiť v krajine bez dažďa. A to jej „zloženie“ zďaleka netvorí taurín, jej moc sa nemeria v jouloch a nejde ani o žiadny nový energetický koncept s holistickým podtónom. Je to…moja dcéra. Nela. Tento blog jej chcem venovať.
Dnes som sa prebudila s úsmevom na perách. Aj vďaka nej. Aj vďaka jej posledným slovám, že to, čo ma najviac trápi raz prestane. Sama som túto pravdu ešte nevykopala a návod na let s prestreleným krídlom mi nikto nedal. Viem však, že to funguje ako noc, že nech je akokoľvek dlhá alebo krátka, vždy ráno ma cez škáru vetračky zobudí jas svetla. Hoci ma to občas hnevá, pretože som noc preplakala a ešte by som chcela nerozmýšľať! Po takmer 30-tich rokoch som však spoznala, aká moja mama je a že si zaslúži ešte o mnoho vriec viac, ako tento jeden blog. Napriek tomu jej ho venujem.
Prisahám na svoju česť, že nejdem moralizovať, ani pranierovať a ako prvá pofutašujem do ulíc s transparentom "kto na fejsbuku ešte nebol, nech prvý hodí kameňom", no zároveň patrím medzi dušou starých pamätníkov, ktorí by hoci aj hneď vymenili - status za milé ústne podanie letmo zhodnocujúce aktuálnu emóciu, invájt na párty za telefonát od kamošky...že poď von a klik na "Páči sa mi to" za objatie či hoc aj nemý, ale nevirtuálny súhlas. Šak jak nám bolo dobre, kým to tak ešte bolo?! Ani 240 priateľov som nemala, ani ma nikto neštuchal (ozaj, čo to je? na čo vás niekto šťuchá? čo chce? a čo máte urobiť vy?). Aj keď...skupina "kožuch patrí tomu, kto v ňom prišiel na svet" ma tiež zlákala, mile rada sa stanem fanúšikom Toma a Jerryho a "áno, aj ja som chodila s debilom" ma fakt dosť rozosmialo. Až som sa pridala.
Ja sa často pozerám na ľudí. Ok. Zízam na nich. Ale nevedomky. Myslím tým...nevšímam si, či majú na sebe novú kolekciu Hilfiger. Nepočítam im vyrážky. A nečíham či má ich chodidlo dva oblúky alebo je ploché, ako to moje. Dokonca ani neviem do akého auta pred mojimi očami nastúpili. Analyzujem dušu!:) Páčia sa mi dnešné 35-ničky (aj to sa povie?:)) alebo 40-tničky. Sú krásne. A ak ich môžem hádzať do jedného vreca alebo globalizovať, hodnotím ich ako upravené, vyšportované, vzdelané, sebestačné ženy...Skrátka, také, aké ďalšie generácie asi nebudú. Ale to iba "sibylujem" a mile rada sa zmýlim!
Mám svojho anjela, takého nebeského úradníka. Ráno ma budí, večer uspáva a cez deň nado mnou kontinuálne kreslí kružnice. V najbližsej dobe sa nalieta. Alebo sa naštve, kopne ma do zadku a dá mi vypiť liter chlóru s nápisom mms:)
Trápi ma ranný budík, voľné víkendy, prázdna cesta domov, večné premýšľanie...Desí ma slovo večnosť. Chýba mi tvoja sila. Od záplavy sĺz vidím dvojmo. Prepadla ma panika z toho, ako rýchlo nám niekto odpočítava dni.
Milujem ľudí, no niekedy túžim byť strážcom majáku. Tak ako teraz, tak ako posledné dni. Asi je to tým, že každý má nejakú karmu, ktorú ja až kruto-brutálne cítim a nie vždy je to výhoda...
Podľa výskumu amerického Gallupovho ústavu až 84% ľudí urobí šťastnými 30% zvýšenie platu. Bohužiaľ, štastnými iba na 3 mesiace:)
Cestovala som s pánom XY v aute, keď som pri ceste tesne vedľa nás zahliadla taký ten "súkromný" billboard na ktorom bola dievčina s milostný textom pre pána YX a krátkym vyznaním. Nedalo mi a zakričala som: "aha, to je krásne!" a pán XY sa otočil a reagoval: "Ehm, krásne - doprajte vášmu autu čistotu a lesk!"Udivene som sa na neho pozrela. Zrejme to vďaka mojej veľavravnej mimike aj pochopil. Ten mimozemšťan sa totiž pozeral na vedľajšiu benzínovú pumpu s krásnym sloganom pre umyvárku. Úsmevná situácia, ktorú by odborníci hodili do vreca "muži sú z marsu, ženy z venuše", no ja som hneď po záchvate smiechu dostala myšlienkový záchvat, či jedného dňa vydržím s týmto tvorom koexistovať v jednej kukle...