Vlastný projekt šťastia som skladala niekoľko desaťročí. A začína sa mi dariť. Vďaka tebe!:)
Kamarátka ma raz zaradila do čeľade hommo speculative, pretože som lásku príliš analyzovala. Nemala som ani tušenie ako dosiahne človek pocit šťastia, tak som skúšala... Čítala som Shakespeara, blúdila po lese, navštívila o polnoci známy džezový klub, študovala recenzie v New York Review of Books, blogovala, zapisovala vtipy zo starých čísel Roháča, ktoré som našla na povale a po tretí raz som si kúpila The Phantom Tollbooth od Nortona Justera. A potom...keď som sa s tebou ruka v ruke vyšplhala na Etnu a na vlastnej koži spoznala ďalšie tajomstvo dospelosti (teda, že neradno liezť na sopku vo výške 3343 metrov v minišatách) sa usmievam. Inak! Pretože som „ochutnala“ šťastie a to ešte v sladkom kornútku s polevou!
Keby som vtedy v lunaparku na petržalskom brehu Dunaja stretla cigánku, viac ako s istotou by mi vyveštila, že padnem na temeno hlavy a zlomím si väz, keď zistím, že to, čo som za lásku pokladala vlastne bola iba predstava v ktorej som samu seba väznila ako rukojemníka. A že skutočnosť je vlastne oveľa lepšia. Pretože láska je TERAZ.
V škole som skláňala klobúk pred Kopernikom. Asi ani nikdy nezabudnem na jednu vetu z jeho CV-čka. Že dokázal z faktov dokonale vyvodzovať správne závery. Ja som mala faktov plnú hrsť a o záver stále iba bojovala, celé roky. Vlastne sú to celkom iné roky, ako tie, ktoré trávim s tebou a ktoré by som nazvala osudovo „krajšie ako krásne“!
Zamilovala som sa do teba. Prestala som mať nutkavú potrebu neustále pracovať a prežila som najdlhšiu dovolenku svojho života, pijem skoro toľko vody, koľko ostatní ľudia a občas idem spať dokonca pred polnocou hoci mám rovnaký pocit „nabitého“ programu ako predtým, než som ťa pri zaspávaní držala za ruku, smejem sa nahlas a pobozkala by som ťa aj uprostred letiska v deň, keď všetky lietadlá chodia zadarmo, učím sa hádať férovo a nefrflať, nahlas sa smejem - neustále a mám s tebou to najambicióznejše DIEŤA pod slnkom, hoci ani jeden z nás ambiciózny nie je. To sú iba čriepky posledných mesiacov, ktoré považujem za jedno z najkrajších období môjho života. Jednoducho, zrazu kašlem na všetky tie pôvabné teórie od Platóna a Schopenhauera, lebo som svoje šťastie našla v deň, keď som sa vrátila z Madridu a pri tvojich dotykoch spoznala svoj vlastný a subjektívny pocit blaha s príchuťou hedonickej náladičky. Keď počujem slovo láska, vybaví sa mi vráska, ktorá sa spoľahlivo objaví vždy, keď sa usmievaš, kropaje potu, ktoré ti na čele rastú, ak nad niečim tuho premýšlaš, jazyk medzi zubami, keď niečo majstruješ, tvoje pohladenie, matelko, ktorého si mi raz v „ťažkej“ chvíli zaspieval, daňovú teóriu, čo si vymyslel, všetky tvoje pracovné predsavzatia plné odhodlania, zeleninu, ktorú si mi „uvaril“ (a ja som ju celú zjedla!) a pesničku o láske, ktorú si mi raz dokonca zaspieval z balkóna.
Čo je ale najkrajšie...toto nie je celý príbeh.
Dýcham omámená vlastnou túžbo byť s tebou až do konca života. Začala som tvoriť naše vlastné memoáre o láske s nádejou, že budú veľmi dlhé...
Skrátka, teraz, keď mám aj vo svojom svete, kde zlo víťazí nad dobrom a všetky udalosti smerujú k horšiemu pocit, že sa vznášam a Sládkovičová Marína je „šuvix“ oproti tomu, čo mi občas povieš ty, som Ti s láskou podala ruku a odmietam uvoľniť zovretie dlane.
Milujem Ťa.
