Mama má Emu, Ema má mamu!

Autor: Ivana Nitranská | 8.9.2014 o 12:29 | Karma článku: 7,42 | Prečítané:  1496x

Jeden rok blúdim vlastnou mimorealitou zvanou materstvo. Rovnako dlho rozmýšľam nad tým ako sa môj vzťah s tebou dá zadefinovať. Si kúsok neba na zemi. A môj sentiment dostal nové meno. Nela.  

Nedá sa to opísať. Som si istá, že sa nedá pripraviť. Že sú hodiny, keď pominie všetko nadšenie a potom dni kedy urobím čokoľvek pre tvoj úsmev. Lebo kým sa smeješ, ja určite neprestanem dýchať. A keď ti po lícach stekajú slzy, ochutnávam na jazyku nikde nekončiace zúfalstvo.

Materstvo  nemohlo byť iba rozprávka ani prechádzka ružovými záhradami. Pretože som 30 rokov žila svoj vlastný príbeh. A keď dnes v hlave obraciam jeho strany, rozmýšľam, čo som robila s toľkým voľným časom, ako sa niekto môže tak dlho sprchovať, aký krátky som mala deň, keď som prvýkrát oči otvorila na obed a prečo som nešla spať vždy, keď som bola unavená? A tiež prestávam veriť mamám, ktorých sa občas novinári pýtajú na to, aké materstvo je. Prestávam čítať od tej odpovede v ktorej svätosvete prisahajú, že pôrod je krásny okamih, ktorý by si okamžite zopakovali aj viackrát (?) a že napriek kolikám, zubom a mesiacom, ktoré by si zaslúžili aspoň bezplatnú regeneráciu krížovej a driekovej oblasti nikdy nepocítili úzkosť, zúfalstvo a smútok nad vlastným údelom. Pretože JA sa bezodkladne priznávam aj s týmito pocitmi a netajím, že niekedy by som iba na sekundu mamou radšej nebola. A nehanbím sa za to!

Žijem príbeh s názvom MOJA DCÉRA.

Tuším sa za posledný rok, odohrali hneď tri roky. Hustejšie dni, plnšie mesiace keď...

Za svetla nikdy neoddychujem. Už takmer 365 dní mám neprestajný strach o teba a spím iba prerušovane. Pred ďalekou cestou nestíham rozmýšľať  nad dopravnými kolíziami, pretože mám na pätách nalepené vidiny kolízii v plienke. Neutrácam toľko na oblečenie, pretože na to nemám čas. Nenechávam voľne pôsobiť samodeštrukciu v posilňovni, pretože mi stopuješ maximálne 60 minút na to, aby som si zo špár vlastného tela vytiahla dostatok endorfínov na ďalšie služby a službičky, ktoré musím robiť v mene mojej lásky k tebe.

Moje vlastné bohémstvo a všetko, čo mi pomáhalo „ventilovať“– to si mi 7.11.2013, asi kým som bola v narkóze, stihla zabaliť bez milosti do jedného vreca a odniesť do pivnice. Pravidelne šialene mi chýba. A keď už nemám síl utišovať tvoj plač nekonečným čičíkaním, škrabkaním, šuškaním, zabávaním, kŕmením a šteklením, keď sa emocionálne úplne vyžmýkam, vytiahnem svoj predchádzajúci život z pivnice a horko nad ním zaplačem. Spisovateľ Sacher-Masocha by si však aj v tejto sekcii materstva iste našiel prácu, pretože by som ťa nedala nikomu na svete a dokážem spať na hrane matraca len preto, aby som cítila ako voniaš. Milujem všetky tie dni, keď rastieš. Nič sa nevyrovná pocitu víťazstva, keď ťa uspím. Nepochopiteľnou sa pre mňa stáva každodenné rutina, keď do tvojich polootvorených pier vkladám lyžičku z obsahu ktorej polovica kvapne na podbradník a polovica sa rozotrie po lícach, no ty si asi po hodine opakovania čudného rituálu najedená. Životným bojom je umyť ti šampón z vláskov a zapnúť náušnicu. Obrovskou výzvou obliecť ťa a nezobudiť. Reflexy mám vytrénované už mesiace odkedy tajne dúfam, že mi raz dáš aj sama znamenie týkajúce sa nočníka. Milujem pozorovať ako zanietene strhávaš sponky z toho plastového krúžka na ktorý ich neúnavne pripínam, aby sa nepostrácali. A občas vymením 5minút pokoja za fakt, že po jednom vytiehneš všetky vlhčené vreckovky z obalu. Nikdy neuverím, že dni s tebou budú ešte ťažšie, pretože na ťažšie som buď ešte nedorástla alebo som už stará. A viem, že mamou som sa nestala pred rokom. Mamou sa stávam každý deň.

Keď som otehotnela, presne som vedela, že pôjdeš do jasličiek, pretože socializácia v rannom veku je pre teba to najlepšie (J). Dnes mi je do plaču, keď ťa nechávam na pár hodín u babky a v práci sa u mňa prejavujú všetky príznaky syndrómu prázdneho hniezda. Neznesiem ani predstavu tvojej choroby a hneď ako zaplačeš, vyskočím zo sna na rovné nohy. Alebo nevstanem vôbec, pretože si mi vybila baterky. Preto sú dvaja rodičiaJ. Tesne pred pôrodnom som kdesi čítala, že od pol roka budeš spávať vo svojej izbe a dnes mi pripadá, že si ďaleko, keď ťa mám pod vlastnou perinou. Neúnavne investujem do dudlov, pretože ich miluješ. Na konci leta rozmýšľam, kde okolo Vianoc zoženiem maliny, ktoré so slasťou hryzkáš prvým funkčným zubom. Upratujem, periem, sprchujem sa, čúram a pripravujem toast...s kočíkom za chrbtom, priznávam mierne zúfalá. Veľa žien, ktoré som obdivovala mi kedysi definovali materstvo jedinou vetou – chodím plakať do vedľajšej izby. Nerozumela som im. 24 hodín 7 dní v ťýždni v službe sa však inak nedá opísať. Preto plačem. Preto strácam nervy. Preto dýcham rýchlejšie a kráčam pomalšie. Občas nevládzem. A predsa som nič krajši v živote nežila...

Túžim ťa naučiť kráčať i behať. Povediem ťa za ruku, keď pôjdeš do školy. Chcem byť krajkou na tvojej sukni, keď odcupitáš prvýkrát na tanečnú. Kúpim ti kilá kindervajíčok a poly pocket aj keď si budem myslieť, že je to tá nejmenej praktická vec na svete. Budem rešpektovať tvoj obmedzený jedálniček, lebo sama ho taký mám. Karnevalovú masku ti pre svoju nešikovnosť radšej kúpim, no pôjdem pre ňu aj na kraj sveta. Naučím sa pre tvoje prvé rande zapletať rybí chvost a používať kónickú kulmu. Pred spaním ti budem hladkať chrbát snáď ešte aj pred maturitou. Zaplávame si spolu v Karibiku. Proti kašľu ti budem robiť cibuľu s medom, hoci sama ten pach nemôžem ani cítiť. Budem ti veriť, milovať ťa, viesť a chrániť. A keď si to budeš priať, ukážem ti, ako lietať tak, aby si nespadla...A všetky tieto nádherné roky vykúpim iba občasným zaváhaním, únavou, slzami z bezmocnosti, že ťa nedokážem utíšiť rýchlejšie a uspať pokojnejšie a drobnými pochybnosťami o tom, či som to všetko takto chcela. Lebo odpoveď mi dáš okamžite, ako sa na mňa zahľadiš a usmeješ.

Nehanbím sa povedať, že byť mamou je občas zúfalstvo. A nerozumiem, prečo je dnes až tak moderné tvrdiť opak. Prečo byť dobrou mamou znamená mať mega priehrštie trpezlivosti a prah bolesti niekde na úrovni podlahy. Moja babička, ktorá nedávno osávila 88 rokov a je plná takých naozajstných životných múdrostí vychovala dvojičky. A prvá vec, ktorú mi o materstve povedala nebolo to, že to napokon všetko pokojne zvládla, lebo nespoznala, aké je to mať „iba“ jedno. Neunúvala sa vymýšľať povery, že to bola rozprávka. Nehľadala dôvody, prečo nikdy nebola unavená, nahnevaná, zúrivá či uplakaná mama. Normálne mi povedala: „Chvíľami som myslela, že umriem. Nech ťa od toho Boh chráni. Keby som nemala mamu... A nikdy som sa nenaplakala tak, ako keď som zistila, že čakám tretie.“ Jasné, že to zvládla. Jasné, že milovala chvíle s nimi. Jasné, že mali rovnako roztomilý úsmev a naplnili jej život všetkými tými emóciami, ktoré sa snažia farma-firmy vtesnať do jedinej fotky na komplex vitamínov pre celú rodinu. No NESLOBODA, ktorú malý človek prináša mame mixuje rovnako silné emócie ako láska. Len vyplávajú menej často a sú prchavejšieJ.

PS: Tešila som sa na pôrod a moja mama s úsmevom na perách vyhlásila: „neteš sa! život ti končí:-). A ja mám pocit, že práve pred rokom začal. Lebo napriek workoholizmu a 1000 aktivitám, ktoré som denne vpísala do rozvrhu, som bola lenivec lenivý. A ešte občas myslím, že umriem. Keby som nemala mamu...

mama

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?