Stala som sa mamou!

Autor: Ivana Nitranská | 14.1.2014 o 15:47 | (upravené 14.1.2014 o 15:53) Karma článku: 7,23 | Prečítané:  1473x

Žijem vo vlastnej mydlovej bubline, ktorá mi už niekoľko mesiacov dáva krídla a učí ma žiť v krajine bez dažďa. A to jej „zloženie“ zďaleka netvorí taurín, jej moc sa nemeria v jouloch a nejde ani o žiadny nový energetický koncept s holistickým podtónom.   Je to…moja dcéra. Nela. Tento blog jej chcem venovať.

20.2.2012 som svojmu princovi napísala elektronický telegram o tom, že je pre mňa v daný okamih celý vesmír. Odpísal mi, že si praje, aby tá chvíľa trvala večnost. Niekedy okolo 20.2.2013 sa stal biologicky tvojim tatom a ja by som mu v akomsi elektronickom telegrame rada napísala, že som síce trikrát šprintom prebehla mliečnu dráhu a popálila sa na galaktických ramenách, než som pochopila, že je pre mňa ešte oveľa viac ako len vesmír, no o to hlbšie mám jeho meno vyryté medzi internými bohemizmami.

Vo chvíľach, keď som mala pocit, že sa mi už nikdy v živote neujde ten mámivý pocit blaženosti, který prichádza iba vtedy, keď pochováte obavy z vlastných neschopností a prehnanej citlivosti som napísala, že by každému človeku mali v rámci obradov zvaných za socializmu aj „uvítanie do života“  dávať citové záznamy a stručné inštrukcie ako prežiť emocionálne búrky, drámy dvoch postáv a veštby čiernej mágie, ktoré si alibisticky vytvárame vo vlastnej duševnej množine. Chýbali mi vysvetlenia pre vety typu – čo bolí to prebolí - a preto som sa rozhodla spísať ich pre teba. Pre nás. A keď sa raz naučíš lúštiť skryté významy môjho valčíka písmen, možno ti tieto riadky vyvolajú aj úsmev na tvári. Dovtedy poprosím nášho společného anjela s číslom topánky 13 a pol, aby ich uložil do kovovej bedne pod stolom ku ktorej mi dodnes neprezradil číselný kľúčik. Skrátka, píšem ti preto, že si to dlžím. A ešte preto, že máš neuveriteľnú moc.

Až keď si 5.10.2013 tancovala pod empírovým strihom mojich snehobielych šiat z požičovne, pochopila som, že čas sa môže zastaviť aj uprostred vety, ktorá začínala slovami…predsa je to také divné…Donedávna som si obzerala telo mojej mŕtvej múzy a zrazu mám pocit, že moje srdce zabudlo plakať a môj nočný tvorivý rituál už nemusí byť iba popraviskom sĺz, ale aj podobizňou lásky k dvom ľuďom, ktorí so mnou tvoria rodinu. Po tridsiatich rokoch zažívam opäť raz úplne nový pocit a prešla som dúhou emócií, ktorú pravdepodobne budeš chcieť ochutnať sama a predsa mám potrebu ťa pred niektorými jej farbami chrániť.

Priznávam. Pôvodne som prosila sudičky o syna. Možno preto, že som ženou, no nikdy som nebola mužom. A predstava, ktorú som si tak životne uštrikovala doteraz hovorí, že každá sudba ženy váži asi o 100 neforemných kilogramov viac, čo mi v tvojom prípade naháňalo strach. Dnes som nenávratne šťastná a v našom spoločnom osude by som nemenila ani riadok. A to vnímam fakt, že reálne hrozí, že ťa za krátko na zárubni dverí nezmeriame, protože ju „prerastieš“ a topánky ti nájdeme výlučne v obchode s obuvou s názvom “Nadmerka☺.

Zároveň však podvedome tuším, že nik iný ako ty by mi netoleroval fakt, že nie som mamou, ktorú si deti kreslia na školské výkresy. Málo varím, veľa pracujem, najviac sa vystresujem cestou na gravidjogu, ktorá je pre ostatné maminy oázou pokoja, mám veľký neporiadok v účtovných dokladoch, z každého páru stratím ľavú rukavicu, nikdy nezašróbujem vrchnák na olivovom oleji a občas sa najbližších zbytočne pýtam, či som už dosiahla vlastné méty bez toho, aby som preskočila zvodidlá. Nič to však nemení na fakte, že tvoje narodenie vnímam ako najprirodzenejšiu vec, která sa mi v živote doteraz stala. Skrátka, dostala som papier s notami a nemám chuť hovoriť o tom, že neviem hrať na žiaden hudobný nástroj a keby to mala byť melódia pre kastanety, nezačnem mať ani zimomriavky. Takže kým ty dokončuješ svoje posledné utajené metamorfózy, ja som občas v strese ako sa zapína sterilizátor, ale neverím slovám, ktoré hovoria, že sa môj deň obráti naruby. Verím, že ja potrebujem teba a ty mňa, verím, že naše dni budú krajšie, že z pravidelného rituálu pre odpočinok sa stane na chvíľočku iba akýsi alternovaný stav vedomia, no napriek tomu ťa už teraz neskonale milujem a neviem sa dočkať ďalších dní i nocí s tebou. Hoci občas plačem…Je to ako so snehom. Občas snívame, aby boli Vianoce biele a keď biele sú, zistíme, že sú na nich fľaky rôznych farieb, že sa nám akosi ťažšie kráča, že nám prešmykujú kolesá na aute vtedy, keď sa hýbeme moc rýchlo a tak…No nič to nemení na fakte, že keď na chvíľočku zastavíme, keď sa zhlboka nadýchneme a otvoríme oči…že ten sneh je nádherný!

Ak som mala mať obavy z najväčšieho skokanského mostíka na ktorý som na Kramároch vybehla presne 7.11, tak potom, preto, že si tajne prajem, aby si nikdy nezabudla na svoje šťastie pre šťastie niekoho druhého, aby tvoje oči dokázali rozoznať správne od nesprávného na prvý pohľad, aby si vždy bola tým, kým sama chceš byť a aby si pochopila, že láska k pravde neznamená vždy spravodlivosť a svetový mier pre všetkých. 

Občas trošku rozmýšľam nad tvojim prvým sporením, odtrhnem sa z racionálnych reťazí, keď kupujem ďalšie a ďalšie texasky dĺžky asi 20 cm, prajem ti snehobiely úsmev a malú nôžku princeznej, modlím sa, aby si tak skoro nenavštívila ambulanciu Profesora Brezu (hoci je to skvelý lekár a krásny človek) a želám si aj to, aby si otestovala posteľ v hoteli Ritz, no zároveň viem, že to nie je tvoje šťastie. Možno iba jeho malé odrazy v zrkadlách mojej vlastnej márnivosti a fajnovosti. 

Si vílou môjho tela a ja presne viem, aká si už dnes. Si kópiou mojej životnej lásky, protože už v mojom tele si neznášala bryndzové halušky a v noci si vždy ožila, kým dopoludnia u teba zhasli svetlá a zavládla polnoc. Takže je pravdepodobné, že budeš mať s obľubou na nohách papuče a kľučky na verejných toaletách sa vďaka svojej fóbii budeš dotýkať iba cez rukáv…

Tieto riadky majú, dcérka moja, obrovský časový presah, pretože ich píšem veľmi dlho. Asi tak dlho, ako čakám na tvoj spánok a správne melancholické nastavenie môjho vedomia, ktoré sa zároveň musí zmiešať s troškou energie, ktorá mi ešte zostala, pretože je ráno a z postele sme vyleteli len pred chvíľou. Teraz sa hnevám. V jednom z mojich obľúbených citátov, ktorý stvoril François de La Rochefoucauld je takmer celý môj život. “S tým čo sa na nás dopustili druhí sa nejako vyrovnáme, horšie je to s tým, čoho sme sa na sebe dopustili sami.” Je to nádherná veta, ktorá je hymnou môjho života, no chcela by som, aby si si ty vybrala veselšiu melódiu v iných tóninách. Z celej svojej podstaty si želám, aby si myslela vždy najskôr na seba a ľúbila sa. Kašli na všetky tie semináre a knihy o tom, ako spoznať samého seba, ako byť štastný a veselý. Ich platnosť je krátkodobá a sila oveľa menšia ako sila, ktorú máš v sebe, vo vlastných emóciách. Láska, modlitba, slzy, nenávisť i zúfalstvo či viera patrí k tebe - je to dôkaz, že žiješ! Nehnevaj sa sama na seba za emócie, ktoré ti patria, pretože oni prichádzajú a odchádzajú každý deň. Dýchaj! Je to v poriadku. Nepríjemné je iba to, čo nechceš prijať. Dnešok je presne taký, ako je a žiadny lepší už nebude. Medzi našimi klientmi som pred pár mesiacmi stretla krásnu ženu zásadne “bez rúžu”, ktorá mi povedala, že vlastné nálady a zrady iba pozoruje a rozmýšľa nad nimi. Že sú pre ňu výzvou. Neviem, či ťa tieto myšlienky naučím navzdory vlastným neistotám a dojmu, že sa rúca svet, keď sa nevládzem smiať. Jediný muž nášho spoločného príbehu to nazýva, že sa opúšťam a ja sa učím aj v tých chvíľach vysielať smerom k tebe obraz reality v ktorej som vyrovnaná, takže mi odpusť chvíle, keď plačem nad rozliatym práškom na pranie v kúpeľni a búcham svojim make-upom, pretože som sama iba žiakom a mamou som sa, tuším, ešte nestala, hoci som ťa už prebalila stovkykrát. 

Keď som išla na prijímacie skúšky gymnázia, bol tam zaujímavý chlapec. Svojimi slovami ma zneisťoval, preto ho mám v kronike svojej mysle. Rozprával o vlastných úspechoch s takým sebavedomým zanietením, až podkopával základy mosta, ktorý tvoji starí rodičia postavili z nášho petržalského balkóna k bráne školy. To nie je ono (hoci bol problém vo mne, nie v ňom)! Šťastná budem, ak budeš ty šťastná sama pre seba bez extravagantných prejavov na sociálnych sieťach, šťastná vo vnútri. To je skutočné! Nečakaj od ľudí, ani svojich milovaných, že ti vytvoria šťastnú planétu. Aj keby utekali pred tebou, šípmi odháňali nepriateľa a pod nohy rolovali červený koberec, nemusí to prísť. Vytvor si vlastnú mantru z otázky - čo ma urobí dnes šťastnou? Snáď zistíš ešte skôr ako väčšina dospelých, že to nie je auto s otváracou strechou. Môže to byť pokojne horúci kúpeľ alebo báseň o tom, že musíš ľudí súdiť podľa ich snov, nie podľa toho, ako trávia dni. A možno si túto báseň budeš čítať vďaka kolegovi, ktorý ani netuší ako ti v tej chvíli zmenil pohľad na svet.

Páčiš sa mi, dievčatko. Pretože ma každý deň donútiš robiť veci, ktoré nechcem. Tancujem v obývačke valčík, špáram si spod nechta ukazováka Sudokrém, keď idem spať, netuším, kedy vstanem a v príliš krátkych časových intervaloch trasiem s farebným koníkom len preto, aby zaerdžal. Zúrim stále viac a viac! Ale potom sa vždy usmejem! Lebo tvoj úsmev je ako vakcína proti smútku a únave. 

Mám pocit, že všetky matky sú v tajnom spolku. Že keď sa nimi stanú, dostanú od poslíčka certifikát a zároveň podpíšu dohodu o mlčanlivosti. O tom, že nikdy nikomu neprezradia, aké materstvo naozaj je. Že za pôrod sa platí nielen bolesťou fyzickou. Že je oveľa viac chvíľ, keď ich prešpikuje zúfalstvo, ako čakali. Že prebalovať a kŕmiť malého človeka stále dookola dokáže postupne pripraviť o rozum. Že prechádzky s kočíkom sú častejšie nútené ako príjemné. Že dni matky majú oveľa menej hodín a oveľa viac povinností ako predtým. Že spánok už NIKDY nebude mať chuť bezstarostnosti. A že vo vani sa už viac nebudú kúpať kontinuálne bez krátkych prestávok. Napriek tomu by sa toho žiadna z nich nevzdala! Ani ja. Zlostím sa na to, že už nikdy nevyrovnám spánkový dlh, že nie som schopná zbaliť nás obe a pricestovať na miesto určenia rýchlejšie ako za presnú polovicu dňa, že musím každý deň prať a keď to všetko mám - presne v tej sekunde - mi zašpiníš ďalšie dupačky, že si počas dňa dopraješ šlofíka a vtedy sa mi v hlave naštartuje panika triedenia. Triedenia mojich vlastných povinností. Ako počítač. Než však stlačím enter, aby mi určil priority v úlohách, zobudíš sa, spustíš alarm hladu a za oknom sedí tma. Včera som mala chuť utekať na polnočný trolejbus a cestovať SAMA do iného štátu. Dnes mám unavený deň. Ale keď sa usmeješ, viem, že zajtra bude zase lepšie…Sme totiž rodina. Sme ľudia, ktorí sa milujú. Ty, ja tvoj tato a Dior. Chýba nám empatia, keď potrebujeme naplniť vlastné potreby, ktoré nás ženú ku šťastiu, ale keď na to príde…urobíme jeden pre druhého čokoľvek. Máme svoj svet a ten milujem. 

Život môj, ak si raz budeš hľadať svoje šťastie v iných citoch - vedz, že je rozdiel medzi mužom a CHLAPOM (tak mi to povedal niekto, kto mi za posledný rok veľmi pomohol), že dostať iPhone ako darček je síce krásne a drahé, no oveľa väčšiu cenu má muž, ktorý ti pod stromček nenápadne vloží 10 balíčkov (cena nie je dôležitá), pretože si tvoje priania celý rok tajne zapisuje v mobile a obraz s klinčekom na jeho zavesenie zabalí každý zvlášť, pretože miluje pohľad, keď čupíš na zemi a  iba rozbaľuješ s tou detskou zvedavosťou, čo ti sedí na perách. Vedz, že láska bolí, pretože je mocná, ale že akákoľvek beznádej plynúca z nej raz zahynie, nech sa ti to zdá akokoľvek sci-fi. A ak si meno muža dávaš vytlačiť na tričko, pretože ho neskonale miluješ a chceš ho v ňom čakať na letisku, je to v dnešnom svete skutok porovnateľný s uchom van Gogha, ale nečakaj za to lásku opätovanú. Ideš do boja - vždy, keď vyslovuješ - ĽÚBIM ŤA a boj býva často dlhý, krásny, ale aj smutný. Keď som bola dieťaťom, moja prababička často snívala o svojej vlastnej nenaplnenej láske. Napriek tomu, že mala muža, 6 detí a vek, ktorý sršal múdrosťou. Láska nie je o veku, láska nie je iba šťastná a neprináša to, čo očakávame. Napriek tomu to raz bude to najkrajšie, čo sa ti stane…Budeš milovaná a šťastná. A ja sa na to budem s úsmevom z diaľky dívať. Vtedy už snáď budem naozajstnou mamou…

Nelka, myslela som si, že keď sa stanem mamou, budem vyrovnaná a rozvážna, adrenalín sa pre mňa stane cudzím slovom, budem mať v poriadku všetky doklady do učtovníctva, nikdy nezabudnem vypnúť vodný kúpeľ na ohrev mlieka a šoférovať budem pomalšie, bude ma tešiť klepať rezne na nedeľný obed a pokorne budem zvládať všetky útrapy, ktoré má znášať matka rodiny. A nie je to tak! Som stále emotívny workoholik, občas, keď ťa kŕmim z fľašky, opriem ju o vankúš, aby som ožehlila alebo odpovedala na mail, aby som utopila svoje vnútorné neistoty, každé ráno si dám make-up a líčka, milujem rýchlu jazdu po diaľnici, keď unikám do posilňovne vyplavovať endorfín po kvapkách, prežívam vnútorné traumy, keď nezvládam všetko, čo si zaumienim, hoci podvedome tuším, že je to nezvádnuteľné, občas ma pichajú spomienky na minulosť, neviem sa zmieriť so smrťou a verím, že čierna je naozaj ôsmou farbou dúhy, ako si to vo chvíľach plných nostalgie spievam. Skrátka, som stále rovnaké dievča ako predtým, akurát pred sebou tlačím kočík. A ešte niečo! Najviac milujem svoju MAMU. Snáď to raz budeš - asi v 30.kapitole vlastného príbehu - môcť povedať aj ty:-)

Myslela som si aj, že keď sa stanem mamou rozostúpi sa zem a všetko sa bude točiť opačným smerom. A je to naozaj tak! Ďakujem ti za to.

PS: Žiadalo by sa napísať ti o tom, ako sa čistia fľaky z jemných tkanín a aký je rozdiel medzi toaletnou vodou a parfumom. Ale o tom niekedy nabudúce:-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?