Mama vs. Prečo celý život hľadáme odpovede.

Autor: Ivana Nitranská | 11.6.2012 o 16:35 | (upravené 11.6.2012 o 17:00) Karma článku: 11,24 | Prečítané:  1418x

Dnes som sa prebudila s úsmevom na perách. Aj vďaka nej. Aj vďaka jej posledným slovám, že to, čo ma najviac trápi raz prestane. Sama som túto pravdu ešte nevykopala a návod na let s prestreleným krídlom mi nikto nedal. Viem však, že to funguje ako noc, že nech je akokoľvek dlhá alebo krátka, vždy ráno ma cez škáru vetračky zobudí jas svetla. Hoci ma to občas hnevá, pretože som noc preplakala a ešte by som chcela nerozmýšľať! Po takmer 30-tich rokoch som však spoznala, aká moja mama je a že si zaslúži ešte o mnoho vriec viac, ako tento jeden blog. Napriek tomu jej ho venujem.

Pretože,

kým som sa ja trápila nad tým, že ma bijú deti v škôlke,

kým som mamu znova a znova vehementne presviedčala, že tento CHLAPEC je mojim odchádzajúcim životným šťastím a hnevala sa na jej úsmev, keď som to vyslovila,

kým som bojovala s vlastnými démonmi, aby som nad hlúpimi ľuďmi dokázala mávnuť rukou,

kým som uverila, že hoci mám naozaj "chudulinké" lýtka, môžem nosiť sukňu (a ešte občas s úspechom),

kým som donedávna neverila, že smrť niekoho blízkeho (hoci je to psík, ktorého máte 15 rokov) dokáže v živote okrem smútku spôsobiť aj pekné a oveľa častejšie rozhovory s rodinou, moja mamina všetko vedela.

Lebo "ochutnala" život oveľa väčšou lyžicou ako ja, zdvihla bradu pri omnoho väčších tragédiách a topila sa snáď už niekoľkokrát, no vždy asi s nádychom neistého optimizmu, že ju má kto zachrániť. O ten optimizmus mňa niekto na dlhý čas obral.

Moja mama, skrátka, podľa mňa, musela už pri mojom narodení tušíť, že byť MOJOU MAMOU, bude jedna z najťažších rolí v jej živote. Inak by na ceste životom musela vyskakovacím nožíkom prepichnúť pneumatiky, nechať ma sedieť na zadnom sedadle a odkráčať domov:)

Moja mama vie jediná, aká naozaj som. I keď na to občas zabudne:))

Nedávno som si prezerala svoju lekársku knihu. Neviem, ako sa ten dokument správne nazýva, no mám v ňom zaznamenaný každý "zdravotný moment" od narodenia až dodnes. Chrípky, zranenia, operácie. Podľa mňa by k človeku mali automaticky dodávať aj "Citové záznamy". Lajstre a lajstre vašich rodičov a starých rodičov, ktoré si v dospelosti prečítate a zistíte, že pri každej voľbe nie je v skutočnosti na výber a nie je to vaša chyba. Že niektoré rozhovory sú márne. Že ak budete mať modriny z toho, ako ste kedysi stáli o človeka, ktorý vaše vnútorné traumy a traumičky púšťal ďalej do sveta v mene svojho vlastného uznania, aké to s vami mal šialene ťažké, nie ste prví ani poslední. Že niekedy je nutná jazda v protismere, aby ste si začali vážiť svoj život. Ale aj to, že je raz normálne mať chuť zdúchnuť z reštaurácie bez platenia. Že životné raz hore-raz dolu občas páli.  Z tej haldy papierov by som totiž mnohokrát asi bola pochopila, prečo niekedy aj milimetre mojich zlých skúseností siahajú do nebeských výšin smútku. Nehodnotila by som konanie ľudí, ktorí nie sú šťastní a preto robia svojim konaním viac či menej vedome smutných a zúfalých ľudí okolo. Možno, keby som vedela...že existujú ľudia, ktorí vás nepoznajú a predsa hodnotia, len aby dosiahli svoje a že si tí ľudia v skutočnosti brúsia zúbky na svoj vlastný úlovok a je im jedno, koho pri love zvalcujú. Možno keby som vedela, že aj v takomto prípade sa dá odpustiť. Im, ale aj vašim blízkym, ktorí takýchto "bojovníkov" prezývajú priateľmi. Možno by som nemusela absolvovať takú dlhú jazdu horskou dráhou a verila mamine, ktorá viac či menej tušila, ako to celé dopadne. Pretože, až asi keď si niekdeznova a znova prečítate, že slová babičky "Ivanenka, kto dovolí, aby si plakala za slzy nestojí" a "Keď som sa vydávala, povedala som si, že sa nevzdám, aj keby ma ten muž sám z kože dral, lebo som niečo sľúbila"...keby ste si prečítali, že rovnaké skúsenosti mala aj jej mama a jej mama, pochopili by ste, že je to asi akýsi kolobeh života, rovnako ako starnutie.

A vtedy, pri tomto teoretickom zistení o tom, čo robili dobre a zle naši rodičia alebo starí rodičia, tiež budeme potrebovať mamu. Aby nám povedala, že aj táto priepasť sa dá premostiť, pretože nádej je  vždy! A hoci zdanlivo vyhrávajú ľudia, ktorí majú na ulici široké lakte, nepriateľom sa v práci usmievajú do tváre, lebo sa im ešte "hodia" a úspech dosahujú väčšinou blondínky, ktoré ešte netušia, že nový vzťah sa nebuduje na nekvalitách ex-priateľky/manželky, ale na vlastných kvalitách, občas je dôležitejšia taká ta vaša karma. Dôležitejšia ako to, že váš ex-manžel alebo ex-priateľ už absolvuje nočné prechádzky s touto mladou "kráskou" (viac mladou, ako kráskou zväčša:)

Psychológovia tvrdia, že slzy v končekoch mihalníc sa nám prestávajú lesknúť častejšie až vtedy, keď sme sami rodičmi. Lebo vtedy už podávate kapesník človeku, ktorý má V PRVOM RADE vás. Verím tomu! Bála som sa smrti toho, kto bol najzraniteľnejší a dodával mi do života viac radosti, ako akýkoľvek iný, podobný generátor. A keď to prišlo, utopila som sa v mori sĺz. Moja mama ma opäť vytiahla. Tým, že sa nevzdala. Že nielen že deň za dňom čelí svojmu smútku, ale aj tomu môjmu. A s odstupom času mi nedala facku. Iba sa usmiala s kilometrovým pochopením  na perách a povedala, že  z toho vyrastiem a v podobných situáciach spojím všetko rácio sveta, aby som tým, čo mi neverili, ukázala, aká som silná. Pamätala si dlhšie ako ja, ako som so sekerou v rukách rozbíjala starý nábytok v byte len, aby som čím skôr zariadila svoje prvé (ne)vlastné bývanie. Pochopila, že v mene spravodlivosti ohrozím aj samu seba, len aby som tým nado mnou povedala, ako jediná, že aj oni robia chyby. Lebo nestojím o falošné úsmevy tak, ako v mojom veku nestála ona. Myslela som si, že som lekvár. Podobne ako mnoho ľudí, ktorí nikdy nemilovali alebo súdy dávajú fakt asi aj preto, že si o sebe myslia to isté, čo vyčítajú. Mami, ďakujem, že si mi toľkokrát vymenovala dôvody pre ktoré lekvár nie som aspoň pre teba. Občas som si sama nedokázala spomenúť:)

Ja som sa totiž tak naozaj nebála narkózy ani po štvrtýkrát. Nebála som sa kúpiť si byt s vysnívanými oknami, hoci som na neho nemala snáď podľa nikoho na svete. Pochopila som, že aj smrť Denynka, skrátka, budem musieť, prekonať. Hoci aj kúpou pittbulla:)  Profesne som na seba hrdá aj preto, že mi nikto nikdy nepomáhal a predsa to väčšinou vychádza. Bála som sa iba smútku a slovka "navždy". Vzala som ťa, mamička, na januárové narodeniny do NY a som pyšná na to, že som ťa ocinovi aj priviedla naspäť, lebo ste sa báli, že zabudnem zaplatiť letenky. A začala som si, napriek vlastnému pesimizmu aspoň z času na čas hovoriť, že "Nech sa stane čokoľvek, splnia sa mi sny"! Dokonca to v budúcnosti nejakému neobvykle smutnému alfa princovi rada aj pošepkám. Aj s rizikom, že to nepomôže. Lebo niekedy prosto aj on smútiť musí. Ďakujem ti mamička, že ak o mne v budúcnosti ktokoľvek napíše, že "nemám sociálne zázemie a dosť priateľov" iba sa nad tým usmejem, pretože vďaka tebe, je to to najsilnejšie, čo mám. Ďakujem svojej dobrej kamarátke, ktorá mi pred pár dňami napísala, že keď má tie svoje "depky", ja jej vždy pomôžem pookrieť. Lebo vďaka tomu tuším, že nie som až taká padavka a že sa aspoň v zlomku na teba podobám:))) Iba mám občas aj ja svoje rozprávkové túžby, nesplnené priania, pocit zrady a viac sĺz, ako by sa patrilo.

Milujem ťa, mama. Pretože ty vždy svetielkuješ, keď zablúdim.

 

PS: Venujem Mame. Každej. A všetkým tým, ktorých sa to týka. Pretože tomu budú rozumieť:)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?