Prečo staviam virtuálne steny a rada (ne)snívam...

Autor: Ivana Nitranská | 9.1.2012 o 21:17 | (upravené 12.1.2012 o 23:13) Karma článku: 4,93 | Prečítané:  607x

Milujem ľudí, no niekedy túžim byť strážcom majáku. Tak ako teraz, tak ako posledné dni. Asi je to tým, že každý má nejakú karmu, ktorú ja až kruto-brutálne cítim a nie vždy je to výhoda...

Najťažšie sú večery. Pretože ich milujem. Milujem slasť s akou sa mi vrývajú pod kožu, no zároveň sa skláňam pred tým, čo so mnou dokážu robiť. Vždy večer totiž niečo uzatváram. Posledné noci som uzatvárala viac, než by mi bolo milé. Vzdávala som sa toho, čo mi vyvolávalo úsmev na tvári a vo chvíli, keď som zavrela oči, cítila som na hrudi zvláštnu ťažobu. Inú, ako keď ti niekto zo života odíde navždy (slovko navždy mi teraz spôsobilo zimomriavky), inú ako keď zistíš, že niekto, kto tvoril roky os tvojej zeme, chce proste zrazu odísť, skrátka inú...Ráno bolo zvláštne. Čakala som rozbitú dušu, boľavé telo, no nebolo nič! Celkom nič, vynímajúc kruhy pod očami. Len chuť kráčať ďalej úplne monotónnou cestou! (fuj, aká som patetická!) Rozmýšľala som, či je to dobré alebo zlé ešte celý deň. Keď som sadla do auta, naposledy som sa zhlboka nadýchla a postavila vysoký virtuálny múr, ktorý ma mal deliť od všetkého z čoho som mala strach. Keď som o 22 kilometrov (časovo) na vrch položila poslednú tehlu, už som nemala chuť na neho ani liezť. Premkol ma pocit istoty, že spadnem, že sa udriem, že to bude šialene bolieť. A že si za to budem môcť iba ja sama. Nemám strach z fyzickej bolesti, modriny vo mne vyvolávajú spomienky, rany si dokážem ošetriť sama a bolesť ako taká ma začína už snáď aj posilňovať. Mám strach z pocitu, že mi do mozgu pichá tisíc ostrých ihiel, z pocitu, že ma fakt bolí roztrieštené srdce, že sa mi trasú ruky i nohy, krúti sa mi svet a ja to ho nedokážem zastaviť. Nemôžem sedieť, neviem ležať, nevládzem chodiť a sústredenie je na bode nula. Vtedy sa totiž automaticky zapína môj samodeštrukčný mód s ktorým som sa už narodila. Ľahšie teda bolo opakovať si, že všetko to, do čoho som sa zaľúbila je sen, bolo ľahšie postaviť stenu vo výške desiatok kilometrov a utekať opačným smerom. Hoci aj to samotné bola drina.

Čítala som na blogoch taký vtip „zo života“, že:  Rehoľná sestra v civile sa raz vracala spolu so starým kňazom z omše. Zastavilo pri nich auto. Šofér stiahol okienko a opýtal sa: „Prosím vás, kde je tu bordel?“ Starý kňaz sa usmial a odpovedal: „Všade, mladý muž. Všade.“ A povedala som si: „Kurňa, o čom je svet, keď sa pozerám do očí pravde, ktorá ma občas (neviem či ješitne, neviem, či pocitovo a ani to nechcem vedieť) pichne. Počúvam človeka, ktorému plne dôverujem, ktorého odbivujem a rešpektujem a ktorý by dokázal otočiť moju loď behom okamihu smerom k ľadovcu aj keby môj mozog kričal, že je to kravina?! A neverím mu. Neverím, čo hovorí, neverím, že si to myslí, pretože som začínala mať pocit, že poznám aspoň malé komôrky v jeho internom atómovom kryte. Že keď je pri mňe, je fakt pri mne. Že jeho myseľ neblúdi v inej dimenzii. Že slová, ktoré niekto napíše jeden deň, slová, ktoré sú tak významovo kamuflované a zároveň tak jasné a hlboké, predsa nemohli byť chvíľkovým pomätením mysle alebo niečo, čo iba predchádza ikonke smajlíka. Že to, čoho sa bojí je to, čoho sa bojí a nie prázdne vrece s nápisom strach. Že keď niečo robí, robí to preto, že to tak cíti, nie preto, že tak myslí a dodržiava spoločenské zásady. Zároveň však moje druhé skeptickejšie a negatívnejšie ja, ktoré ma obaľuje v niekoľkých vrstvách po jeho slovách priam vrieskalo, aby som nebola naivný blázon. Malo pravdu. Babulka hovorievala, že nemá zmysel bojovať o niečo, čo neexistuje. Postupne som teda vytiahla zo zadného vrecka bielu vreckovku a zdvihla ju vysoko nad hlavu. Ráno už som cítila len fakt, že život nie je spravodlivý. Že nie je fér s akou rýchlosťou búra všetky moje predstavy o tom, ako dokáže byť bázňou pre dušu. Nie je fér zistiť, že aj pocit je iba výsledok rozumovej idey. A keď tento fakt vpíšeš do svojej internej ústavy, nie je fér, že ťa svojim správaním v maske citu opäť presviedča o opaku na karnevale na ktorom si si iba ty opäť zabudol obliecť masku....Na chvíľu mi však táto jeho zákernosť dala pocit, že nechodím, ale lietam a že život vôbec nie je komplikovaný a ťažký. Pomýlila som sa vraj iba v počte tých, ktorí mali letieť.

Žila som v tom, že na to, aby som dokázala identifikovať čo je odľahčovanie situácie, ktorá váži tony a čo zraňovanie, čo je túžba a čo je „donútenie“, čo je vtip a čo milá žiarlivosť, čo je pochvala a čo kritika, čo je pekné a čo je pekné naozaj, človek nemusí mať IQ v horných pásmach Gaussovej krivky. Netúžila som po vzťahu, ktorý bude mať svoj začiatok od „gun štartu“ tak, ako maratón, pretože som len pred nedávnom dopadla (konečne!) na zem z iných (tiež virtuálnych) dráh a ešte sa vytešujem, že mi nikto po sprche nenecháva kilo peny z korenistého sprchového gélu vo vani. Nachádzala som potešenie vo fakte, že sa mi najdokonalejšie čas trávi u mňa doma osamote a občas som to prepletala niečim ešte lepším. Bolo to jedinečné, tým, že som to nehľadala a keď som to našla, robilo ma to šťastnou, no nemala som pre to meno. Nehľadala som radosť v myšlienke, že je všetko „podľa plánu“. Nelepila som si rany náplasťou, ktorá bola asi sama o sebe deravá. Nebúšilo mi srdce, nemala som trému. Nerozmýšľala som nad tým, prečo ma občas zvláštne šteklí na perách a v diári som si nezaškrtla dátum, kedy prestanem raňajkovať sama. Neriešila som! Nehrala som dokonca ani žiadne hry, že niečo čakám a tvárim sa, že nie, hoci mám svoje sny. Nepočítala som, kto dal viac gólov a kto bol viackrát za rozhodcu. Keď som niečo chcela, prosto som to „hodila do placu“ a čakala na reakciu, nech by bola akákoľvek. Možno je to prejav nedostatočných pocitov krásna, možno výsledok mojej osobostnej zmeny po páde, možno následok toho, že som si predtým aspoň uviazala chrániče a v duchu si zamrmlala, že ich dám dole až vtedy, keď to tak sama budem cítiť a niekto mi s tým pomôže, pretože suchý zips na nich je ako hlavolam. Ale ten spôsob, tá jedinečnosť môjho vlastného cítenia mi tú ľahkosť do života dávala! Konečne som prestala (prvýkrát v živote) riešiť a začala sa len tešiť z každej sekundy práve preto, že je taká, aká je a na druhý deň takou byť nemusí. Mala som pravdu, na druhý deň nebola. Bohužiaľ. Videla som to hodnotenie v klasifikačnej knižke, v hladine vody som sledovala ako sa za mňa postavil tieň omylu a s beznádejou veľkou ako jeden kontinent som sa opäť zmierila s tým, že som svoj virtuálny múr niekde uprostred mala deravý a niekto ma cez tú malú dieru na okamih prepchal tam a naspäť lebo si ma s niekým iným pomýlil, takže to bolelo viac, ako prvýkrát. Niekedy svoj virtuálny múr staviam asi dlhšie. Ono to asi záleží aj od pozemku, počasia a mojej sily, ktorej teraz nemám práve na rozdávanie. Usmievam sa, no zároveň analyzujem a veľa počúvam ľudí, pretože mi niekto raz povedal, že ľudia nie su blbí. Tak aspoň niekto...keď už zúčastnení hrali každý nejako inak a keď sa konečne možno pochopili, začali si to vyčítať.

Podľa mňa som totálne priehľadná! Môj život nie je napínavý a vzrušujúci ako ten, čo žila Mata Hari. Bolo obdobie, keď som jej to závidela. Dnes nie. Skutočne sa v ňom periodicky objaví niekoľko satelitov, ktoré chvíľu skúmam a zároveň ich úprimne usmerním, aby nelietali v zóne, ktorá môže byť nudnejšia, ako na prvý pohľad vyzerá. Nemám ľudí strčených v množinách a neporovnávam chvíle s nimi. Nie preto, že by som bola akože strašne vyspelá. Prosto verím, že na prvý pohľad tá istá surovina s prímesou iného korenia je úplne iné jedlo. A zároveň mám obavu, že by som vytvorila novú slepú vývinovú vetvu, niečo ako homo nonsensibilitas, pretože som už narazila na toľko prekážok a keby som sa ich všetkých mala báť, nebudem nikdy šťastná. Vždy sa totiž najviac bojím tých, ktoré za najviac aj stoja. Mám hemungy. Zlé zážitky. Nepríjemné spomienky. Preto sa milujem rozprávať. Mám pocit, že to, čo je skutočné prežije všetko, lebo by ti to nikdy neublížilo a ty by si nikdy neublížil tomu skutočnému. Skrátka sa tak nedá padnúť do žumpy! Aj preto keď niekomu občas poviem, že je ten posledný, môže to byť výhoda. Pretože myslím, že by som mu nikdy neublížila a všetko čo robím, robím s vedomím, že môžeme riskovať, no verím, že to bude zisk. Aj preto nechcem žiť v izolácii na samotke presne stanovenú lehotu, keď ma niekto sklamal, lebo by mi to skutočné mohlo ujsť. Neorientujem sa na nepodstatné veci, lebo pre mňa je podstatné aj to, čo iní považujú za bežné. Možno je to kompenzácia za to, že to nedokážem prejaviť. A vnímam podstatné len mám strach, pretože to môže byť iba moja virtuálna ilúzia. Preto sa nielen učím byť trpezivá, ale to aj očakávam. Ak sa zaseknem vo chvíli, keď mi niekto hovorí niečo pekné, rozmýšľam nad tým, lebo sa bojím, že na druhý deň povie, že je to vtip či blbosť bez toho, aby brvou mihol. Deje sa, každý deň sa niečo deje, no keď tým, že na to budem upozorňovať mám ublížiť tomu, čo ten dej vnímať nechce alebo nemôže, radšej zapriem svoju dušu a usmejem sa na svet cez slzy. A keď potom ten človek menuje svoje zjavné pocity, nebahním si v tom, že prekonáva svoju ješitnosť a menuje sa do funkcie trtka, len presviedčam samu seba, že nie som úplný blázon a že ešte sa aj niektorým písmenkám dá veriť ak si vyberieš správneho autora. Rada sa zmením. Pre niečo pevné som vždy dokázala vykoreniť aj to, čo mám zasadené v pekelných hlbinách. A zaujíma ma, čo mne blízky človek chce a cíti viac ako moje samotné pocity a na seba začnem myslieť až vo chvíli, keď nadobudnem podozrenie, že som v jeho príbehu hrala len vedľajšiu rolu.

Fakt, nič nie je čierno-biele. A žiadne slovo nie je dostatočné, aby chcelo a vedelo vyjadriť ten pocit, ktorý naozaj v človeku je.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?